KEBY SOM SA VEDELA VIAC SMIAŤ

            Napríklad tak, ako moja babička. V rodine bola brilantnou zabávačkou.
            Keď sa jej raz lekárka opýtala, koľko na jej odporúčanie schudla, ona na to: „Tak asi dvadsať deka...“ A keď jej rodina počas liečenia objednala redukčnú stravu, na ďalší deň som ju stretla, kráčajúcu s oškvarkami v ruke, vraj „pre čas núdze“. Žasli sme tiež pri jej rozprávaní o zájazde v Kyjeve, kde si vraj ženy nakúpili krémy z koreňa ženšen a po natretí v autobuse sa im hneď vyrovnali vrásky. „Nehovorte,“ zareagovala uveličene jedna poslucháčka, na čo môj otec naštvaný vyrazil z izby. No čo, nie každý mal zmysel pre babičkin humor.
            Veru, nie každý má zmysel pre humor vo svojom živote. Ten prepotrebný nadhľad, charizmu, ktorá pomáha preniesť sa ponad chorobu, bolesť i smrť.
            Ani vtedy, keď babička posledný raz ležala v nemocnici s rakovinou pankreasu, ju neopustila veselá myseľ. Počas návštev jej zazvonil telefón, nuž svojej priateľke spontánne zreferovala: „No, ležím tu prišpendlená ako taký motýľ...“
            Babička dokázala oveľa viac. Vo vlamačovi videla „hladného chudáka, ktorý ukradol len bryndzu s reďkovkami“.
            Ja možno omnoho lepšie poznám pravú podstatu vecí a sa snažím vyhnúť naivite v živote. No ona prežívala celý svoj život s ľahkosťou, videla ľudí ako tých, ktorí majú potenciál. No hlavne mala lásku.

                                                                                                                      Alena Ješková